...

Loading

WP Shoutbox

Online
  • 0 Členovia
  • 1 Hosť.
Archív článkov

Babie leto na Kežmaráku.

Je 6 hodín ráno. V hustej hmle vystupujem na známej autobusovej stanici. Neprebudený v polospánku hľadím do sivej tmy a márne sa snažím nájsť môj vytúžený cieľ. V momente, keď sa hmla trhá a v prvých ranných slnečných lúčoch vidno v diaľke nádherné končiare s jemnými snehovými fliačikmi, pretieram ešte zalepené oči a s úžasom si vravím KONEČNE!!! Konečne po veľmi dlhej dobe sa skĺbili veličiny ako voľno + dobré počasie + spolulezec. Na stanici ma už čaká Rišo Béreš a s úsmevom jemu vlastným len poznamená. Nazdar starký… Ideme? Bez zaváhania naložím batoh a už sa vezieme ta hore. Na parkovisku pred lanovkou stretávame Maroša, ktorý chce ísť rovnako ako my do steny kežmaráku akurát sólo. Využívame moderný dopravný prostriedok a v krásnom slnečnom počasí vystupujeme na skalnatom plese ako by v inom svete. Všetko zlé, všetky problémy a starosti akoby ostali tam dole v hlme a spoločnosť nám robí slniečko, hory a pocit nádhernej radosti a šťastia. Až v momente kedy si vyhodím batoh na chrbát a jemne sa mi podlomia kolená ,vracajú sa mi spomienky, kedy sme takéto batohy s plnou poľnou na pár dni nosili bežne. Obaja sme sa zhodli pri plánovaní cieľa. Chceli sme niečo ľahké, dlhé a najlepšie na pár dní. Výber padol na Puškášovú cestu v južnej stene Kežmarského štítu. Prespať na vrchole a na ďalší deň pokračovať Vidlovým hrebeňom. Už pri nástupe pod stenu som premýšľal, ako sa nám s takými batohmi bude liezť a v stene som si často zaspomínal na knihy o klasikoch ako s takými batohmi dobývali tie najväčšie steny. Cestu sme vyliezli v nádhernom počasí v spoločnosti chlapcov zo Žiliny za  3,5 hodiny. Musím však priznať, že tých 12 dĺžok, ktoré sme väčšinou liezli súčasne dali v zimných vibramách a pod ťarchou batohu celkom zabrať. Po dolezení na vrchol sme sa hodnú chvíľku vypekali na jesennom slniečku a až keď nám slniečko pripomenulo, že musí pomaly ísť, pobrali sme sa hľadať nočné ležovisko.  To nám poskytol vrchol vedľa stojací malý kežmarský štít a bolo bombové. Ako orlie hniezdo chránené pred vetrom no zároveň s parádnym výhľadom na okolitý svet. Ubytovali sme sa a už si len užívali varenie, jedenie a pozorovanie okolia. Ráno sme vstali ešte pred východom slnka no trvalo ešte hodnú chvíľu pokiaľ sme sa vyhrabali z teplých spacákov. Po rannej hygiene a kvalitných raňajkách sme nabalili batohy a vydali sa sme smer vidlový hrebeň. Parádna hrebeňovka so slniečkom nad hlavami, čo viac by sme si mali priať? Hory boli plné ľudí. Na každom vrchole kde len dovidíme je nejaký človiečik. Zo stien počuť lezcov a dokonca aj na hrebeni sme stretli pánov taterníkov Janka a Martina.  Už mi je jasné, prečo sa vo väčšine prípadov ide „Vidlák“ od Lomničáku na Kežmarák.  Ťažšie miesta v hrebeni sa zlaňujú no my sme ich v opačnom smere museli vyliezť. Všetko sme však s prehľadom zvládli a aj napriek ťažkotonážnemu štýlu po 5 hodinách zlaňujeme do Vidlového sedla. V mačkách za podpory cepínov schádzame – zliezame – zlaňujeme snehové polia a za tmy dorážame na skalnaté pleso.  Unavení no šťastní zbehneme po zjazdovke k parkovisku. Práve takéto krásne dni prežité v horách nás robia spokojných a šťastných v dolinách. Preto verím, že to nebol na dlhú dobu posledný výjazd.

Leave a Reply

You must be logged in to post a comment.