...

Loading

WP Shoutbox

Online
  • 0 Členovia
  • 1 Hosť.
Archív článkov

Májové Tatry

Bohu žiaľ sa stáva pravidlom, že zo zimy sa často prehupneme rovno do leta. Po mrazoch v priebehu pár dni prichádzajú horúčavy a na miestach kde nedávno škrípali mačky, vidieť borcov v lezečkách a  krátkom rukáve. Rovnaký priebeh malo počasie aj tento rok, čo sa podstatne prejavilo na podmienkach v našich veľhorách. Namiesto jarných firnových túr som už koncom Apríla začal poškuľovať po južných stenách. Rozlezený z pieskov a domáceho skalkárčenia som skúsil nahodiť návnadu… Záber na seba dlho nečakal a môjmu vábeniu neodolal Matej Školníček.  Kamarát z Popradu, ktorý ma ako domorodec zásoboval informáciami o podmienkach celý rok. Samorast, ktorý sa s „vht-čkára“ za pár rokov vypracoval svojou húževnatosťou na plnohodnotného Tatranca s parádnym repertoárom vylezených ciest. Je naozaj radosť mať takého parťáka na jednom lane.  Na rozliezanie sme si  vybrali na jar asi najideálnejšiu stenu a to južnú stenu Kežmarského štítu, kde sme v priebehu dvoch výjazdov vyliezli dve klasiky. Najprv Birkenmaierovú cestu (IV) o pár dní neskôr Ľavé vhĺbenie (IV). Obidve cesty poskytujú pekné,  ľahké a hlavne dlhé lezenie v pevnej skale. S výživným nástupom a zostupom dobrý tréning na začiatok sezóny.

V druhej polovici mája sa nám počasie pokazilo a tak, keď zahlásili pár dni stabilného počasia, vyrazili sme pod Čierny štít. Túto čiernu pyramídu s povestnou kvalitnou skalou som mal v pláne navštíviť už pár rokov. Niečo som už horách zažil a trocha aj poliezol, ale lezenie v stene Čierneho štítu by som určite umiestnil do top stien kde som mal to šťastie liezť. Stena nie je ani extrémne ťažká, ani dlhá, napriek tomu poskytuje fantastické lezenie v slnkom ohriatej čiernej skale planej chytov. Nádherné lezenie dopĺňa čarovné prostredie snehových pláni, ktoré tam často vydržia celý rok, majestátny Lomnický štít v pozadí a z hlbiny sa jagajúce smaragdovou farbou zelené pleso. Toto všetko v kombinácii s pekným počasím lákalo a stále láka generácie lezcov. Ako prvú cestu v tejto stene vytýčil v roku 1929 tatranská legenda Wieslaw Stanislawski, ktorý si vybral už zdola viditeľné výrazné vhĺbenie . Po 3 a pol hodinách z Bielej vody naliezame do Stanislawského cesty (IV). Je to logická línia v kútoch a špárach v neobvykle pevnej skale. Vo vrchnej časti prechádza do platní s množstvom chytov a cela cesta poskytuje množstvo možnosti kvalitného istenia. Určite by som ju odporúčal ako zoznámenie sa so stenou a zostupom. My sme po vylezení a zostupe ešte mali kopec času tak sme dali Puškášov pilier (V). Tento klenot v stene by som odporučil všetkým Tatrancom vyhľadávajúcich klasiky. Vzdušnosť lezenia, pevná skala, dobré možnosti istenia a nity na štandoch z nej robia najkrajšiu cestu vo svojej kategórii v celých Tatrách. Druhý deň v doline sme si vybrali Prostredné vhĺbenie (V) Zibrínová – Žebráková. Pri výbere tejto cesty som trochu šiel do neistoty, keďže obe baby patrili do partie známych pieskarov v Hruboskalsku a samotná línia zdola vyzerá celkom vážne. S mottom „šak uvidíme, dajak budze“ naliezame do steny. Prvé 2 dĺžky vedú v komíne, ktorý s výškou naberá na strmosti. Po druhej dĺžke sa z komína traverzuje do platne, kde začína excelentné lezenie po vodou vymytých platniach a špárkach. Množstvo skôb a starý hlinikový friend ma ubezpečil, že sme správne a tak postupujem vyššie. Na zaver platni delikátny technický prelez cez prevyštek, krátky kútik a štand. Platňa prelezená a už len  2 ľahké dĺžky na vrchol. Ďalšia parádna cesta v stene, ktorú vrelo odporúčam. Jedinou škvrnou na tejto ceste je jej smutná história a tragický koniec jednej z autoriek, ktorá pri zostupe z prvovýstupu zahynula. Ako sa hovorí: „na koniec to najlepšie.“ U nás to platilo do bodky. Keďže sme okolo 2hej stáli zase pod stenou, naliezli sme do Tatarkovho variantu (V) Puškášovej cesty. Táto cesta poskytuje delikátne lezenie v hladkých platniach a priam dokonalej skale. Klasa je trocha inde ako na pilieri ale pri pohľade na autorov to musí byť každému jasne. Po napojení sa na pilier zlaníme pod nástup a užívame posledné slnečné lúče.

Po dvoch dňoch strávených v tomto kúte Tatier môžem na zaver len konštatovať, že Čierny štít poskytuje parádne lezenie.  Zalezie si tu začiatočník, rovnako ako aj skúsený Tatranec. A že je ďaleko? Celkom áno, ale po ceste je Chata pri zelenom plese.

3majce še Pači

Leave a Reply

You must be logged in to post a comment.