...

Loading

WP Shoutbox

Online
  • 0 Členovia
  • 1 Hosť.
Archív článkov

Veľkonočný skialp v Nízkych tatrách

tatry_stefanicka_04 Tak sme sa tam nakoniec predsalen vybrali. Z pôvodnej zostavy sme zostali len dvaja – Marcel a ja. Ako obvykle sa všetci ostatní vyhovorili na teploty, hnačky, boľavé kolená, frajerky, ženy a všetky ostatné možné pliagy, ktoré sužujú ľudské pokolenie. Na poslednú chvíľu sa k nám pridal ešte jeden kamarát z Levíc – Hanuš (diky za tie fotky).

Keďže sa mi nechcelo tráviť veľkonočné sviatky doma, tak som vyvinul enormné úsilie zachrániť celú akciu a prehovoril som Marcela aspoň na 2 dni. Plán cesty bol nasledovný – privezieme sa autom do Mikuláša, nejako sa dostaneme na Čertovicu a potom šľapeme jak hluchí smerom k Chopku s možným prespaním v nejakej chajde (Brenkus) blízko pri Štefáničke. Na tej chajde ešte nikto z nás nebol a cestu k nej nám len cez telefón opísal Šaňo. Na druhý deň Marcel zlyžuje naspäť do Mikuláša a mňa nechá na hrebeni napospas divým zverom, šelmám a zbešňetym kamzíkom. Ale ako to už na tomto svete chodí, človek mieni a vyšší menežment mení.

Takže sme sa rozhodli, že autá tentokrát necháme hniť pred blokom a pojdeme autobusom. Našli sme totiž celkom dobrý spoj Prešov-Čertovica. Vyrazili sme o 8:00 z Prešova a s jedným prestupom v Poprade sme boli na Čertovici o 11:00. Ešte cestou v autobuse mi Hanuš potvrdil účasť takže sme sa tešili že bude veselo. Trochu som mal onho obavy, pretože nezohnal skialpy ani snežnice. Čoskoro to však vystriedali obavy o nás dvoch s Marcelom, pretože od Popradu začalo pršať a sneh na hrebeni nebolo zdola vôbec vidieť. Keď sme došli na Čertovicu, tak sa dážď zmenil na sneh s dažďom, takže sme dúfali že na hrebeni bude snežiť. Usalašili sme sa v motoreste, počkali sme na tretieho člena, ktorý s polhodinovým meškaním dorazil autom z Levíc, a vyrazili sme hore.

tatry_stefanicka_03 Okrem lyžiarskeho svahu nebol sneh nikde, až na hrebeni. Počasie bolo celkom dobré až na tú hmlu, ale vietor nefúkal takže sa nám išlo celkom vpohode. Snehu bolo na hrebeni málo, takže asi tretinu cesty k Štefáničke sme museli niesť lyže na pleci. Hanušovi sa peši šľapalo dobre, priam by som povedal že lepšie ako mne. Miestami sme snehovu cestu museli hľadať a ísť všelijako cikcak, aby sme nemuseli davať dole lyže a napredovať kockatým krokom v lyžiarkách. Na chatu M.R.Štefánika sme došli asi o štvrtej a samozrejme že sa nikomu nechcelo ísť hľadať ten bájny Brenkus. Komu by sa aj chcelo utekať od navarenej večere, piva a útulnej postele vo vykúrenej chate. Takže sme sa jednohlasne zhodli. Zostávame spať tu. Chata bola dosť plná, ale zrejme kôli počasiu neprišlo toľko ľudí ako očakávali. Dali nám totiž postele, v čo sme po telefonáte z predošlého dňa ani nedúfali.

Druhý deň ráno sme mali raňajky o 7:00 takže sme sa najedli a vyrazili na ďalšiu túru. Marcel sa mal odpojiť na pod Chopkom a zlyžovať dole na sever. My s Hanušom sme sa rozhodli, že sa večer vrárime späť na Štefáničku. Tak sme si zabukovali ďalšiu noc a raňajky pre dvoch a nepotrebny obsah batohov nechali v izbe. Vonku sa nám cez noc vyčasilo a vyzeralo to na krásny jarný deň v horách. Viditeľnosť bola výborná, takže keď sme vyšli na Ďumbier, tak sme mali celé Slovensko ako na dlani. Marcel s Hanušom utekali hore kopcom s vetrom opreteky, takže keď som hore dorazil ja, bolo im už dlho a vyrazili ďalej. Niežeby som nevládal a mal slabu kondičku. To ani náhodou. Mal som cestou hore dôležitú úlohu dokumentaristu – točil som na kameru čo sa len dalo. Takže oni dvaja odcválali zase ďalej a mne sa vtedy prihodila tá najstrašnejšia vec, ktorá sa človeku môže prihodiť na najvyššom vrchole široko ďaleko. Nemal som si ako pripáliť vrcholovú cigaretu. Zabudol som si totiž zápalky na chate. Už som začal rezať kosodrevinu na trecie drievkva, ale vtom dorazila na vrchol ďalšia skupina skialpinistov a jeden z nich mi poskytol prvú pomoc. Všetko dopadlo dobre a po chvíľke meditácie som vyrazil ďalej.

Na Kamennej chate bol nátresk ako keby tam mali jarný výpredaj. Vleky ešte premávali na severe aj na juhu a lyžiarov aj snowboardistov tu bolo požehnane. Mali sme smäd, takže sme sa odhodlali vystáť 20 minútový rad a zistiť či naozaj nemajú zlacnené pivo. Nemali. Tak sme sa rozlúčili s Marcelom, dopili pivko s vysokohorskou prirážkou a pobrali sa ďalej na západ. Ako som sa neskor od Marcela dozvedel, jeho putovanie do Prešova nemalo konca kraja a domov prišiel asi o deviatej večer. Bola Veľká noc a veľa vlakov a autobusov nepremávalo.

tatry_stefanicka_08 My s Hanušom sme teda pokračovali po hrebeni ďalej na západ. Dohodli sme sa, že do druhej pojdeme a potom sa otočíme aby sme sa do tmy stihli vrátiť na Štefáničku. O druhej sme došli do sedla Poľany. Cestou som si ešte obzrel miesto, kde deň predtým prepadol cez hrebeň pri Derešoch nejaký lyžiar aj s dvoma deťmi, ktorí lyžovali na juhu. Chlap zostal na mieste mŕtvy ale deti to nejakým zázrakom prežili. Nikto s kým som sa o tom rozprával si nevedel vysvetliť čo tam vlastne robili. Myslel som si, že išli príliž blízko okraja a odtrhol sa s nimi prevej, ale žiaden odtrh tam nebol. Oni proste prepadli cez hrebeň. Vraj tam bola ten deň hrozná hmla, že nebolo vidieť viac ako na meter. Ale to už vôbec nedáva zmysel prečo sa tam vlastne trepali. Natočil som to miesto, takže keď bude video zostrihané pozriete sa sami.

Cestou do sedla Poľany sme videli zopár lyžiarov, ktorí si to dávali severnými svahmi. Hrozne som im závidel, ale nemali sme už čas na to aby som sa stihol vrátiť na Štefáničku. Tak som utrel hubu a tešil som sa aspoň na záverečný zjazdík z Ďumbiera na chatu. Na juhozápad od nás sa beleli nádherné žľaby, ktoré padali dole z bočného hrebeňa od Kotlísk. Trochu som sa aj čudoval prečo tam nieje žiadna stopa. Na chate som potom zistil, že skialpový areál je len okolo Chopku. Škoda. Veď to sami uvidíte na videu. V sedle sme si dali len krátky odpočinok a otočili sme sa na spiatočnú cestu. Začal totiž z juhu fúkať nepríjemne studený a ostrý vietor. Taký ten typ, čo ho začnete vnímať až po chvíľke, keď zistíte že vám je zrazu akosi moc chladno. A čím ďalej tým viac.

Cestou späť som videl to, do akého extrému to až môže dôjsť, keď sa človek nemá rád. Skoro pod vrcholom Derešov stáli traja týpci na lyžiach tesne na kraji zrázu, lyže mali napoly vo vzduchu, pokrikovali na seba a jeden z druhého a z tretieho si zdatne uťahovali. Zrazu sa ten čo bol najvyššie odpichol a skočil dole. Tí dvaja čo zostali hore si z neho samozrejme uťahovali naďalej asi štýlom – “Čo to tam vystrájaš? Kto ťa učil lyžovať? Poď naspeť šak na to sa nedá pozerať jak sa ti trasú kolená.” – a podobne. Po chvíľke keď som došiel k nim a prvý zmizol za skalným rebrom sa tí dvaja prežehnali a skočili za ním. Keď som sa pozrel dole kade sa tam vlastne dá zlyžovať, tak som zistil, že sa vlastne nedá. Ale zato sa tam dá zlaniť. Tak som sa prežehnal a pokračoval ďalej po hrebeni.

Keď sme došli na Kamienku bolo tam ľudí asi ešte viac ako predtým. Boli sme ale smední a hladní, tak sme si vystáli polhodinovú šóru a ako zázrakom sme chytili aj miesto v chate. Tak sme sa patrične občerstvili a vysušili a pokračovali ďalej na Štefáničku. Ja som sa nejakým záhadným spôsobom zabudol najesť a tak som asi v polke cesty na Ďumbier začal byť dosť vyčerpaný. Ale dopredu ma hnala predstava nádherného zjazdu k chate, takže sa mi nechcelo zastavovať a vyberať výbornú klobásku čo mi mamka pribalila na cesty. Pod Ďumbierom som ešte stretol stádo kamzíkov, ktoré boli pravdepodobne nasmrť vystrašené, dezorientované a paralizované, pretože sa nepohli ani keď som od nich bol asi na desať metrov. Musel som dokonca trieskať paličkami, aby si všimli že mi stoja v ceste a uhli nabok. Celkom chápem tých ochranárov, ktorí zakázali cyklistom vstup do národných parkov aby chúdence kamzíky od strachu pred nimi nebodaj nedostali infarkt.

tatry_stefanicka_07 Keď som došiel na najvyšší bod Nízkych Tatier, bol som premrznutý ako exkrement pod snehom. Vietor medzitým dosť zosilnel a ja som vyhladol tak, že už som skoro nevidel pod nohy. Hanuš sa odpojil už dávnejšie. Vykašľal sa na Ďumbier aj na mňa a upaľoval rovno na chatu. Slnko práve zapadlo. Keby mi nebola taká kosa a nemal som taký hlad, tak by to bola nádherná romantická chvíľka. Namiesto toho aby som si to vychutnával, krčil som sa za vrcholovou skalkou, obliekal si všetko čo som mal v batohu, pchal do seba posledné veľkonočné čokoládové zajačiky a vypaľoval zobák. To všetko naraz, aby som ušetril čas a stihol zlyžovať k chate ešte za svetla. Tak som si odlepil pásy, podoťahoval lyžiarky a s nekonečnou radosťou som sa pustil dole. Tá radosť po chvíľke prešla do nekonečného sklamania. Ten kto skúsil lyžovať na oranine asi pochopí. Za celý deň tade prešlo asi tisíc ľudí a rozryli celý ten nádherný svah. A teraz večer keď som tam bol už len ja sám to celé, tak ako bolo, zamrzlo. Išlo ma z toho poraziť. Nuž čo, stávajú sa aj horšie veci.

Na chate sme si dali výbornú večeru z vecí, čo sme si priniesli so sebou – to aby sa doma mamky nehnevali že sme pohrdli ich klobáskami a slaninkami. Trosku sme si zdriemli a vybrali sme sa na pivko. Dole v jedálni bola už zábava v plnom nasadení. Pivo, pálenka a prifarbené hystorky tiekli prúdom. Do toho hrali dvaja chlapi na gitare, obaja pri inom stole a samozrejme aj inú pesničku. V ich úsilí o umelecký dojem im pomáhali ich partie kamarátov, ktorí im do toho spievali. Decibely boli priamo úmerné počtu otočených pohárikov. Proste klasická večerná idylka na vysokohorskej chate. My sme si s Hanušom po jednom pive uvedomili, že dobehnúť úroveň spoločenskej komunikácie už v takúto neskorú hodinu nemá valný význam, takže sme sa pobrali spať.

Asi o tretej v noci som sa prebudil. Vo vedľajšej izbe niekdo nahlas debatil o nejakej strašne dôležitej téme, pravdepodobne o nesmrteľnosti chrústa. A do toho im tam hralo nejaké prisprostalé začínajúce slovenské repové zoskupenie. Snažil som sa schovať hlavu pod všeličo čo som mal poruke, ale keď to chlapci dali hlasnejšie, tak som im musel zabúchať na stenu. Trochu skľudnili hormóny a dali seba aj “hudbu” tichšie, ale aj tak to bolo strašne počuť. Asi po 30-tich minútach sa konečne nočná žúrka skončila. Pravdepodobne to boli chlapci z personálu chaty, ktorým prišla návšteva. Tá izba sa totiž neprenajíma a volajú ju televízna. Takže keby vás chceli niekedy ubytovať na druhom poschodí v izbe v pravo, skúste ich presvedčiť že chcete niečo iné. Také hodinové spánkové intermezzo totiž nieje nič príjemné, hlavne keď ste po vyčerpávajúcej celodennej túre a ráno vstávate o pol siedmej na ďalšiu.

A tak nadišiel posledný deň našej malej expedície. Ráno bolo podpsa nielen kôli slovenskému repu, ale aj kôli počasiu. Bola hrozná hmla a vietor z večera ešte zosilnel. Naraňajkovali sme sa a vybrali po hrebeni naspäť na Čertovicu. Snehu bolo ešte menej ako na začiatku. Po pár cykloch vyzúvania a obúvania lyží som sa na to vykašľal a kratšie trávnaté úseky som prešiel s lyžami na nohách. No a samozrejme že sa mi už ani náhodou nechcelo odlepovať pásy, keď bolo treba zlyžovať pár metrov. Hrozná zábava, hlavne dole kopcom. Kto už lyžoval s pásmi dole kopcom, ten vie. Na jednom úseku sa mi palička zaborila do polky do snehu, stratil som rovnováhu a padol som na ňu. Zahrešil som a zanadával, pretože to bola už druhá palička túto sezónu (tá prvá bola Trénerová). Tak som sa postavil, otrepal sa, horko-ťažko som vybral spodnú polovicu paličky zo snehu a pokračoval som ďalej. Samozrejme ešte pomalšie ako doteraz. Chudák Hanuš ma musel čakať každú chvíľu. Po čase ho to omrzelo a utekal dopredu. Ja som si to potom nadbehol na poslednom úseku, kde som si konečne odlepil pásy a zlyžoval dole cez rovienky a zjazdovku na čertovicu.

Tak a tu sa naša malá odysea končí. Po malom občerstvení v miestnej reštaurácii Hanuš sadol do auta a odišiel na juh. A ja som sa pobral autobusom na sever do Popradu a potom vlakom do Prešova. Zajtra je veľkonočný pondelok, takže treba poolievať nežné pokolenie. Nakoniec zlialo mňa s Marcelom, ale to už je iný príbeh.

2 Responses to “Veľkonočný skialp v Nízkych tatrách”

  1. 1
    Rosto Says:

    Cemik veď ty si spisovateľ!kua

  2. 2
    Chemik Says:

    No mal som take ambicie ked som bol na zakladnej skole, aj som zacal pisat vtedy nejaku scifi poviedku, ale nejak sa mi to nepodarilo dokoncit. Ale nieco na tom bude, zivim sa totiz pisanim programov :P

Leave a Reply

You must be logged in to post a comment.