...

Loading

WP Shoutbox

Online
  • 0 Členovia
  • 1 Hosť.
Archív článkov

Numquam obliviscar

Tak ako sú hory krásne a napĺňajú náš život radosťou, sú často kruté a prinášajú bolestivé správy. Mňa takáto zastihla práve v milovaných Tatrách, pri zostupe „fľaškou“ z lezenia na Kolovom štíte. Plný radosti z prežitia ďalších krásnych dní sa mi v momente život otočil na ruby. „Maroš je pár dni nezvestný na Mont Blancu…“ Čo??? Ako???… Nechápal som a vlastne ani dnes nedokážem pochopiť čo sa stalo, no ani na chvíľu  som nepripustil, aby došlo k najhoršiemu.  Veril som, že niekde bivakuje alebo musel zmeniť plány a za pár hodín sa niekde objaví. Hneď som mu zavolal, no keďže bol nedostupný, napísal mu sms nech neblázni.  No keď  tých hodín pribúdalo a menili sa na dni, tušil som, že je veľmi zle… Dnes už viem, že to najhoršie sa stalo skutočnosťou.  Že si moju smsku už nikdy neprečíta…

Odišiel VEĽKÝ človek. Veľký nielen výkonmi, ktoré by stačili bežnému lezcovi na pár životov,  ale hlavne srdcom. Kamarát do pohody i nečasu, akých v živote veľa nestretnem.  Maestro, ako som mu často vravieval, toho veľa nenarozprával. Aj keď vďaka svojím výkonom poriadne vyčnieval, nikdy nemal potrebu sa pretŕčať,  skôr bol rád v ústraní, odkiaľ mohol uskutočňovať svoje sny. Čítať jeho články na stránke HK James Levice  bolo pre mňa ako keby som liezol s ním.  Bol extrémne cieľavedomý a ctižiadostivý s povestným „ťahom na bránku“, aký som doteraz ešte u nikoho nevidel. No zároveň bol rozvážny a veľmi zodpovedný. Všetko si dopredu plánoval. Snažil sa nič nezanedbať a hlavne vedel predvídať, čo je v horách najviac dôležité.  Pamätám ako hodiny študoval sprievodcov, ktorých mal vždy plný kufor. Maroš obetoval lezeniu všetko,  celý svoj život. Keď  akurát neliezol, tak sa s určitosťou na lezenie pripravoval, alebo zháňal naň prostriedky.  Som presvedčený, že ak by sa v živote rozhodol pre hocičo iné, bol by v tom rovnako úspešný ako v lezení.  Málo kto vedel, že najprv ako si zamiloval lezenie, hrával hokej a celkom úspešne. Počas našich jarných pieskovcových akcii sme večere trávili v krčmách, pozerali českú play off extraligu a dlho diskutovali o hokeji. Rád chodieval na ryby,  čo bol jeden z našich plánov, keď sa vráti na jeseň zo Chamonix. Často sme sa bavili o tom, čo je pre človeka dôležité. Vždy mi povedal, že on žije aby liezol. Že to ho robí šťastným a byť šťastný je predsa  zmyslom života. Vedel človeku povedať veci priamo do očí, čo mu veľa ľudí zazlievalo, no zároveň vedel tie veci aj priamo prijať. Nikdy nezabudnem ako mi po 3 bivakoch na hrebeni ihiel pod lanovkou kričal aby som pridal  „že toto chodia vodcovia s klientmi“. Alebo jeho pamätná veta, keď som pomaly liezol „ ešte chvíľu a režem lano“. Neznášal variť a čakať, no keď bolo treba, vždy navaril a s radosťou počkal.

Hoci je mi veľmi smutno a v srdci mi po tebe ostane prázdne miesto viem,  že si odišiel pri tom, čo ťa robilo  šťastným. To jediné mi pomáha prekonávať bolesť, ktorá po tvojom odchode nikdy nezmizne. Ďakujem Maroško za každú minútu ktorú som s tebou mohol stráviť na lane či mimo neho. Aj keď už večere v Bielovodskej, parkovisko v Chamonix či kemp v Sedmihorkách nikdy nebudú ako predtým, boli to nádherné chvíle na ktoré nikdy nezabudnem.

Leave a Reply

You must be logged in to post a comment.